rod Sempervivum

Taxonómia rodu Sempervivum

Sempervivum L.
Sú to vytrvalé chamaefyty so striedavými prisadlými listami, tvoriacimi
prízemnú monokarpickú ružicu. Z axilárnych pupeňov tvoria odnože (dcérske
ružice), ktorými sa rozširujú do okolia. Listy sú celistvookrajové a na okraji častokrát
krátko brvité. Sú viac či menej dužnaté a žliazkato chlpaté alebo lysé. Uprostred
15 dospelých ružíc vyrastá 50-500 mm vysoká kvetná stonka, obyčajne husto olistená.
Kvetné stonky sú priame, husto olistené s vrcholovým, cymóznym kvetenstvom.
Kvitnú od júna do septembra. Vrcholík môže byť 8-18 kvetý. Kvety sú 8-20 početné.
Kališné lístky (sepaly) sú kopijovité, páperisté, lupienky ružové, červené až fialové,
zriedkakedy belavé alebo žltkasté, úzko kopijovité, rozostúpené, celistvookrajové,
na rube a na okraji páperisté. Andreceum tvorí dvakrát toľko tyčiniek ako korunných
lupienkov, nitky tyčiniek sú aspoň na báze chlpaté. Gyneceum má rovnaký počet
semenníkov ako lupienkov, čnelky zreteľné, von zakrivené. Plodom je blanitý
mechúrik s veľmi jemnými, čiernymi semenami hruškovitého tvaru, často jemne
pásikovanými. Biotopy všetkých druhov sú najčastejšie v skalnatých horách. Druhy
so šesť početnými kvetmi sa dnes oddeľujú do rodu Jovibarba Opiz. (Dostál &
Červenka, 1991).

Taxonómia rodu Sempervivum L.
Podľa klasifikácie Konopa (1987) rod Sempervivum L. zahŕňa 56 druhov, ale
ako sám uvádza niektoré z nich hodnotu druhu pravdepodobne nemajú. Táto
klasifikácia je už ale prekonaná a niektoré ním uvádzané druhy sa už stali poddruhmi
iných druhov, poprípade boli rozpustené v ostatných druhoch. 't Hart, Bleij &
Zonneveld (2003) uvádza 43 druhov.

1. Sempervivum altum Turrill (1936)
Areál: pochádza z Kaukazu kde sa vyskytuje v nadmorskej výške 1500-2000 m.n.m.
Stredne veľké ružice, so svetlo zelenými listami s červenými spičkami. Kvety
sú ružovočervené. Tvorí dlhé stolony. V kultúre vyžaduje dobrú drenáž, neznáša
zimnú vlhkosť. Veľmi úzko príbuzná so S. annae a S. ossetiense. Podľa Wills &
Wills (2004) sa rozlišujú dve variety.
- var. altum
- var. ossetianse (S. ossetiense Wale)
Konop 1987, Jelitto, Schacht & Simon (2002), 't Hart, Bleij & Zonneveld (2003)
a Kohlein (2005) uvádzajú S. ossetiense Wale ako samostatný druh.

2. Sempervivum annae Gurgenidze (1969)
Areál: domovom tohto druhu skalnice je Tušetské pohorie na severovýchode
Gruzínska, severný Kaukaz, kde rastie na skalnatých svahoch v nadmorskej výške
2300 – 3000 m.n.m.
Možná zámena so S. caucasicum. Konop (1987) uvádza rozdiel vo farbe ružíc,
v ochlpení listov, obrvení vrchnej strany korunných lístkov, tvare prašníkov, v dĺžke,
ochlpení a farbe stolonov. V zime potrebuje ochranu proti vlhku a priepustný
substrát. Príbuzná so S. caucasicum ('t Hart, Bleij & Zonneveld 2003). Dcérske
ružice vyrastajú na pomerne dlhých stolonoch.

3. Sempervivum arachnoideum L. (1753) – skalnica pavučinatá
Areál: Alpy, Karpaty, Apeniny
Hory južnej a strednej Európy, vyskytuje sa v Pyrenejách, Alpách, Apeninách
a horách Korsiky. V týchto areáloch bola popísaná celá rada poddruhov, variet a foriem,
vzájomne si veľmi podobných. Rastie na skalách a spevnených suťoviskách, častejšie
na kyslejších pôdach, od horského pásma až do alpínskeho stupňa (až do 2900 m.n.m.).
Monokarpická bylina s listami v prízemnej ružici. Listy vajcovité, dužnaté,
celokrajné, zelené až šedozelené, na špičkách červené až nahnedlé. Na špičkách listov
výrazná biela pavučinka. Ružice o veľkosti 1-4 cm v závislosti od formy alebo
kultivaru. Výbežky s dcérskymi ružicami sú krátke. Kvetná stonka 6-15 cm vysoká.
Kvety sú 8-12 početné, v priemere 1-2 cm, sýto ružové až červené. Kvitne od júna do
septembra. Vyznačuje sa veľkou variabilitou, na jednotlivých lokalitách vytvára rôzne
populácie. Je to veľmi obľúbená skalnička, pestovaná v celej rade kultivarov a foriem.
Druh je zákonom chránený v Rakúsku, Taliansku, Švajčiarsku a Nemecku (Hegi, 1964;
Kohlein, 2005).
Tento druh je v prírode veľmi variabilný nielen v tvare ružíc, ich veľkosti ale
aj v odení ružíc pavučinkou. Kvôli tomu bolo popísaných množstvo variet a foriem,
ktorých samotné určenie može byť dosť sporné, ale najčastejšie sa stretávame
s členením na dva poddruhy (Hegi, 1961; Konop, 1987; 't Hart, Bleij & Zonneveld,
2003). subsp. arachnoideum (S. a. subsp. doellianum C. B. Lehmann Nyman 1879)
Hess (1970) ho uvádza ako subsp. doelianum. Počet chromozómov 2n = 32.
subsp. tomentosum (S. tomentosum (C. B. Lehmann & Schnittspahn) Hayek 1856)
Počet chromozómov 2n = 32.
Kultivary: 'Alpha', 'Beta', 'Gamma', 'Jubilee', 'Kramers Spinrad', 'Moerkerks
Merit', 'Rauhreif', 'Rheinkiesel' (Haberer, 1996).

4. Sempervivum atlanticum Ball (1878) – skalnica atlantická
Syn.: S. tectorum subsp. atlanticum Ball.
Areál: Vysoký Atlas, Maroko. Jediný africký druh.
Geograficky izolovaný druh na africkom kontinente. Príbuzny so S. tectorum
L. ale geograficky isolovaný. Počet chromozómov je 2n = 72 't Hart, Bleij &
Zonneveld, 2003). Pestujeme ju vo veľmi dobre priepustnom substráte na plnom
slnku. V zime je potrebná ochrana proti zimnej vlhkosti. Kultúre kvitne veľmi
zriedka.
Kultivary: Sempervivum ‚Edward Balls' – oproti typu má vačšie ružice, v lete viac
vyfarbuje (Konop, 1987, Wills & Wills, 2004, Horáček, 2005)

5. Sempervivum borissovae Wale
Syn.: Sempervivum caucasicum var. borissovae (Wale) Gurgen.
Areál: Kaukaz, podoblast predkaukazká
Druh pomenovaný na počesť ruskej botaničky Borisovej. Niektorý botanici ako
Gurgenidze považujú tento druh len ako varietu S. caucasicum (Wills & Wills, 2004).
Blízko príbuzná so S. caucasicum, ale S. borissovae má menšie ružice (Konop, 1987,
't Hart, Bleij & Zonneveld, 2003). Vzácny a pekný druh, so základnou zelenou
farbou a hnedočervenými až naružovelými špičkami. Tvoria množstvo stolonov.

6. Sempervivum calcareum Jordan (1849) – skalnica vápnomilná, s. ostrohatá
Syn.: Sempervivum tectorum ssp. calcareum (Jord.) Rouy & E.G.Camus
Areál: Prímorské Alpy, Ligurské Alpy, JV Francúzko, 400 – 1900 m.n.m.
Foerster (1982) tento druh uvádza ešte ako poddruh S. tectorum. Počet chromozómov je 2n = 38 ('t Hart, Bleij & Zonneveld, 2003). Stredne veľké ružice sú pekné, pravidelné, tvorené množstvom krátkych, špicatých listov sivozelenej farby, ktoré sú
zakončené tmavohnedou špičkou. Vo svojej domovine rastie výlučne na vápencoch.
Potrebuje veľmi dobre priepustný substrát s určitým podielom vápenatej zložky.
V kultúre dosť neochotne kvitne (Favarger & Zésiger, 1964, Konop, 1987).
Kultivary: Konop (1987); Jelitto, Schacht & Simon (2002); Kohlein (2005)
uvádzajú:
Sempervivum 'Greenii' – malá, kompaktná forma, bledo zelené listy, často
s jemným nádychom do sivomodra
Sempervivum 'Mrs. Giuseppi' - ružice o veľkosti až 6 cm sú veľmi kontrastne
sfarbené
Sempervivum 'Grigg's Suprise' (S. calcareum 'Monstrosum') – málo
mrazuvzdorná
Sempervivum 'Sir William Lawrence' - kontrastnejšia ako 'Mrs. Giuseppi'
Sempervivum 'Spinulifolium' – malé ružice so vzpriamenými listami

7. Sempervivum cantabricum Huber (1934)
Syn.: S. vincentei Wale (1941), S. vincentei subsp. cantabricum J. A. Huber)
Areál: Kantaberské pohorie na severe Španielska (Picos de Europa),
900-2500 m.n.m. 't Hart, Bleij & Zonneveld, (2003) do tohto druhu začlenili aj S. vincentei.
Casas (1977) a Canalejo (1980) uvádzajú S. vincentei Pau, ako samostatný druh
s počtom chromozómov 2n = 82. Konop (1987) ho taktiež uvádza ešte ako
samostatný druh, ale píše, že jeho druhová hodnota je spochybniteľná a je potrebný
ďalší terénny výskum. Podľa Smitha (1973), sa popis k druhu S. vincentei, ktoryý
popisal španilsky botanik Pau, moc nelíši od popisu S. tectorum a nezhoduje sa
s popisom rastlín na typovej lokalite. Preto by malo byť tento druh ako neplatný.
Vnútrodruhové členenie 't Hart, Bleij & Zonneveld (2003), Kohlein (2005):
subsp. cantabricum
subsp. guadarramense M. C. Smith (S. vicentei ssp. paui Fern. Casas, 1982)
subsp. urbionense – Sánchez & Garciá (1982) uvádzajú poddruh Sempervivum
cantabricum J. A. Huber subsp. urbionensis M. C. Smith

8. Sempervivum caucasicum Ruprecht ex Boissier (1872) – skalnica kaukazská
Syn.: Sempervivum tectorum ssp. caucasicum (Ruprecht ex Boissier) A. Berger
(1930)
Areál: Kavkaz, Gruzínsko, Azerbajdžán, Dagestánská oblasť, 1300 – 1600 m.n.m.
Rastie na piesčivých a vápenatých podach, na bridlicových skalách
v alpínskom až subalpínskom stupni. Kaukazký endemit. Typový exemplár má listy
žľaznato páperisté ('t Hart, Bleij & Zonneveld, 2003, Holubec & Křivka, 2006).
Vnútrodruhové členenie:
- var. borissovae – varietu uvádza Gurgenidze, Konop (1987) a 't Hart, Bleij &
Zonneveld (2003) uvádzajú S. borissovae
- var. gracile

9. Sempervivum charadzeae Gurgenidze (1969)
Areál: západná Gruzia, 1300 – 1600 m.n.m.
Tento druh je podobný so S. caucasicum. V porovnaní so S. caucasicum, má
vyššie, mohutnejšie ružice, listy žlaznato chlpaté a svetlo zelené. Výbežky dlhé,
plstnaté, svetlo ružové. Charakteristické pre tento druh sú veľmi dlhé stolony
(niekedy až 35 cm), na ktorých vyrastajú dcérske ružice. Vyžaduje veľmi priepustný
substrát, na vlhko v zime je citlivá (Konop, 1992, 't Hart, Bleij & Zonneveld, 2003).

10. Sempervivum dolomiticum Facchini (1855)
Syn.: S. tectorum var. angustifolium Leybold (1854), S. lehmannii Schnittspahn
(1863)
Areál: Dolomity, južné Tyroly, 1600 – 2500 m.n.m.
Pestujeme ho na slnečnom stanovišti v substráte s obsahom vápenca,
najlepšie v skalnej štrbine. Počet chromozómov u tohto druhu je 2n = 72 (Hegi,
1961, Favarger & Zésiger, 1964). V kultúre je pomerne vzácne, lebo zle znáša

zimné klimaticke podmienky nížin (Konop 1987). 't Hart, Bleij & Zonneveld (2003)
uvádzajú, že farba kvetov, rovnako ako prítomnosť chĺpky na špičkách listov
mladých naznačujú vzťah so S. arachnoideum. Kohlein (2005) zmieňuje vzťah so
S. montanum.

11. Sempervivum dzhavachischvilii Gurgenidze (1969) – skalnica dzhavachischvilova
Areál: Dagestánska oblasť Gruzínska
Príbuzná so S. pumilum. Tmavozelené ružice o priemere 3 - 5 cm majú
bordovohnedé špičky ('t Hart, Bleij & Zonneveld; 2003, Kohlein 2005).

12. Sempervivum ermanicum Gurgenidze (1969)
Areál: stredná zakaukazská oblasť Gruzínska, v nadmorskej výške 3000 m.n.m.
Úzko příbuzná so S. caucasicum a S. annae. Rastie na skalnatých svahoch
väčšinou vulkanického pôvodu. Dcérske ružice vyrastajú na dlhých stolonoch.
Vyžaduje slnečné stanovište a dobre priepustný substrát neutrálnej reakcie (Konop,
1987; 't Hart, Bleij & Zonneveld, 2003; Kohlein 2005).

13. Sempervivum gurgenidzeae Priszter (1991)
Areál: Kavkaz
Tento druh popísal a publikoval Priszter (1991) v “Kaktusz Világ“.

Uvádza ho ešte Wills & Wills (2004).

14. Sempervivum ingwersenii Wale (1942)
Areál: Kaukaz, na úpätí Mt. Dongus Orun, terský okruh, 2000-2100 m.n.m.
Je to menší druh s ružicami o priemere 3 - 4 cm, s listami hráškovozelenej
farby, ktorých špičky sú červenohnedé. Dcérske ružice vyrastajú na pomerne dlhých
stolonoch. Kvitne ružovými kvetmi v letných mesiacoch. Pestujeme ho v skalných
štrbinách, v dobre priepustnom substráte, na slnečnom stanovišti. Počas vlhkého
obdobia v zime potrebuje primeranú ochranu (Konop, 1987, Konop 1992, Jelitto,
Schacht & Simon, 2002, 't Hart, Bleij & Zonneveld, 2003, Kohlein 2005).

15. Sempervivum iranicum Bornm. Et Gauba (1940)
Areál: pohorie Elboroz, Irán, 2500 m.n.m.
Menšie ružice zamatového vzhľadu o priemere 3 - 5 cm, majú sýtozelené listy
s hnedočervenými špičkami a okrajmi. Kvitne ružovým kvetom. Vysádzame ju
na slnečné stanovište do dobre priepustného substrátu, v zime zabezpečíme
primeranú ochranu. (Konop, 1987; Konop 1992; Jelitto, Schacht & Simon, 2002; 't
Hart, Bleij & Zonneveld, 2003; Kohlein 2005).

16. Sempervivum kosaninii Praeger (1930) – skalnica kosaninova
Areál: Čierna Hora, Macedónsko, Srbsko, 1800 – 2000 m.n.m.
Počet chromozómov je 2n = 68. Úzko prábuzné so S. marmoreum
a s najväčšou pravdepodobnosťou pochádza z jedného z poddruhov
po autopolyploidizácii alebo prostredníctvom allopolyploidie po hybridizácii medzi
S. marmoreum a iným, doteraz neznámym, diploidným červeno kvetým taxónom ('t
Hart, Bleij & Zonneveld, 2003).

17. Sempervivum marmoreum Griseb. (1843) – skalnica južná
Syn.: S. tectorum var. marmoreum (Griesebach) Boissier
Areál: najrozšírenejši druh, hlavne v Karpatskom horskom systéme
Chamaefyt s dlhými výhonkami, prízemná ružica roztvorená, 6-10 cm
v priemere. Byle počas kvitnutia 10-25 cm, prízemné listy podlhovasto lopatkovité,
20-50 x 10-15 mm, na vrchole zaokrúhlené, s krátkou nasadenou špičkou. Mladé
rastliny páperisto chlpaté, neskôr lysé a len na okraji brvité, zelené, červeno škvrnité.
Byľové listy kopijovité, končisté, 20-25 mm. Súkvetia sú početné, až 7 cm v priemere,
zložené z 2-3 závinkov po 4-6 kvetoch. Kvety 12-13-početné, priemer ± 25 mm,
lupienky ružovočervené, bielo obrúbené, brvité. Nitky tyčiniek brvité. Počet
chromozómov 2n = 34. Na Slovensku sa vyskytuje v Burde, Slovenskom krase (Dostál,
Červenka, 1991).
Zahŕňa všetky diploidné (2n = 34), červeno kvitnúce skalnice na Balkáne.
Veľmi variabilný druh v tvare, farebnosti a odení listov a ružíc ('t Hart, Bleij &
Zonneveld, 2003, ). U nás je tento druh známy z južných oblastí Slovenska (Burdy,
Ipeľsko−rimavskej brázdy a Slovenského krasu). Neveľká populáciu S. marmoreum
agg. bola objavená na JV svahoch Šarkanice nad Tisovcom (Kochjarová et al. 2004).
Na Kobyle, v Ukrajinskej časti Karpát boli objavené nové populácie a druh by mal
byť radený ako kriticky ohrozený druh Ukrajiny, protože sa vyskytuje len na malo
území (Kobiv, Kish & Hleb 2007).
Vnútrodruhové členenie ('t Hart, Bleij & Zonneveld, 2003):
subsp. ballsii (Wale) Zonneveld
(Syn.: S. ballsii Wale 1940)
Konop vo svojej monografii (1987) popisuje ešte tento poddruh ako
samostatný druh. 't Hart, Bleij & Zonneveld (2003) ho zaraďuje len ako poddruh.
subsp. erythraeum (Velenovsky) Zonneveld
(Syn.: S. erythraeum Velenovsky 1891
Konop vo svojej monografii (1987) popisuje ešte tento poddruh ako
samostatný druh. 't Hart, Bleij & Zonneveld (2003) ho zaraďuje len ako poddruh.
Konop (1987) uvádza kultivar 'Glasnevin'.
subsp. marmoreum
(Syn.: S. balcanicum Stojanov 1951)
Konop (1987) uvádza v svojej monografii druh S. balcanicum. Jediná lokalita
odkiaľ je tento druh skalnice známy, je vrchol Maragidik v masíve Kaloferská
Planina, ktorá sa nachádza v pohorí Stredná Stará Planina v Bulharsku. Jej
systematické postavenie je dosť nejasné a 't Hart, Bleij & Zonneveld (2003) taxón
hodnotia len ako lokálna forma Sempervivum marmoreum subsp. marmoreum.
Horáček (2005) a Kohlein (2005) uvádza S. marmoreum var. dinaricum Soó, ale 't
Hart, Bleij & Zonneveld (2003) ju berie len ako synonymum pre subsp. marmoreum.
subsp. reginane-amaliae (Heldreich & Boissier) Zonneveld
(Syn.: Sempervivum macedonicum Praeger 1930)
Konop vo svojej monografii (1987) popisuje ešte tento poddruh ako samostatný
druh. 't Hart, Bleij & Zonneveld (2003) ho zaraďuje len ako poddruh.
Konop (1987), Jelitto, Schacht & Simon (2002), Kohlein (2005) uvádzajú kultiivary:
S. marmoreum 'Bruneifolium'
S. marmoreum 'Chocolate'
S. marmoreum 'Rubrifolium' ('Rubicundum')
S. marmoreum 'Rubicundum Ornatum'

18. Sempervivum matricum Letz. (2009) – skalnica matranská
Syn.: S. marmoreum subsp. matricum nom. prov.
Areál: slovenský endemit, Burda, Kováčske kopce, Slovensko
Je to nový druh z okruhu S. marmoreum Griseb. v strednej Európe.
Porovnávacia štúdia materiálu Sempervivum marmoreum Griseb. z typovej lokality
(Mt Athos, Grécko) a severnú časť jeho distribúcie odhalil zreteľný morfotyp
vyskytujúci sa v izolovanej enkláve na slovensko-maďarskom pomedzí. Jedná sa
o nový odlišný karyotyp, preto je tu formálne popísaný ako nový druh –
Sempervivum matricum Letz. Názov Sempervivum assimile Schott, predtým
považovaný za možné meno pre tento druh je potrebné kriticky preskúmať.
Morfologické charakteristiky nových druhov, mapa fotografií rastlín a distribúciu na
základe revidovaných herbárových položiek sú poskytované v práci Letz (2009).
Fytocenologicky sa vyskytuje v zväze Hypno-Polypodion vulgaris (Stanová,
Valachovič, 2002). Počet chromozómov je 2n = 68 (Letz, Uhríková, Májovský, 1999;
Marhold et al., 2007). Jeho druhová hodnota bude je ale neistá a Miklánek (2007)
uvádza S. marmoreum subsp. matricum nom. prov.

19. Sempervivum minutum (G. Kunze ex Willkomm) Nyman ex Pau (1909)
Syn.: S. nevadense Wale (1941), S. tectorum var. minutum G. Kunze ex Willkomm
(1974)
Areál: sever Španielska (Sierra Nevada)
Ružice sú malé so zakrivenými listami do vnútra. Listy sú naopak vajcovité
s malou ostru špičkou. Pre tento taxon je ešte stále používané frekventovanejšie
synonymum S. nevadense ('t Hart, Bleij & Zonneveld, 2003, Kohlein, 2005). Konop
1987 a Jelitto, Schacht & Simon 2002) S. nevadense uvádzajú ako samostatný druh.

20. Sempervivum montanum L. (1753) – skalnica horská
Syn.: Sedum montanum L.
Areál: hory Európy, Apeniny, Alpy, Pyreneje, Korzika, Karpaty, Nízke Tatry
Listová ružica guľovitá, neroztvorená v priemere 15-40 mm. Listy ružice
vajcovito obrátené, kopijovité, ± 10x3 mm, z obidvoch strán páperisto žliazkaté
a na okraji s krátkymi brvami. Tmavozelené niekedy červenkasté. Byľové listy husté,
podlhovasto vajcovité. Byle priame 5-20 cm vysoké, žliazkato páperisté s 3-1 kvetým
súkvetím, kvety 11-13-početné. Kališné lístky kopijovité, lupienky čiarkovito
kopijovité, 12-20x2 mm, 2-4x dlhšie ako K, K lístky plocho rozostúpené a zvonku
žliazkaté. Andreceum fialové a nitky žliazkaté (Dostál & Červenka, 1991, Dítě, Eliáš &
Hrčka, 2010).
Z morfometrickej štúdie Letza & Marholda (1998) na okruhu Sempervivum
montanum v západných Karpatoch vyplývajú značné rozdiely, medzi zozbieraným
materiálom v nížinnej a horskej oblasti. Meno S. carpathicum Wettst. Ex Prodan
subsp. carpathicum (S. montanum subsp. carpathicum) bolo prijaté pre
vysokohorský taxón a meno S. carpathicum subsp. heterophyllum (Hazsl.) Letz
comb. Nova pre nížinný taxón. Tieto dva taxóny sú na poddruhovej úrovni dobre
rozlíšiteľné vo velkosti ružic, velkosti listov. Spoločný majú len diploidný počet
chromozómov. Podľa taxonomickej revízie celej skupiny nie sú totožné
s morfologicky rozdielnymi diploidnými populáciami z centrálnej časti
a zo západných Álp, Pyrenejí, Apenín a Korziky ani s triploidnými populáciami
z východných Álp (S. stiriacum Wettst.). Karpatské populácie reprezentujú tretí
odlišný druh v skupine S. montanum, izolovaný od diploidov S. montanum v Alpách
bariérou tetraploidov – S. stiriacum. (Letz a Marhold, 1998). Rozdiel populácií
skupiny S. montanum rastúcich v nižších polohách západných Karpát prvýkrát
spomenul Jávorka v roku (1924), pre ktoré zaviedol meno S. montanum *
heterophyllum (Hazsl.) Jáv.
Vnútrodruhové členenie 't Hart, Bleij & Zonneveld (2003), Hadrava & Miklánek
(2007):
subsp. burnatii (Wettstein ex Burnat) Hayek
(Bas.: S. burnatii Wettst. ex Burnat)
Tento poddruh sa vyskytuje v juhozápadných Alpách, Toskánsko-
Emiliánskych Apeninách a na Korzike. Počet chromosómov u tohto druhu je 2n = 42
('t Hart, Bleij & Zonneveld, 2003).
subsp. carpaticum – skalnica horská karpatská
(Syn.: S. montanum subsp. debile, S. carpathicum Wettstein ex Prodan 1923)
Dostál & Červenka (1991) ho ešte uvádzajú ako Slovenský endemit, toto
hodnoetenie je už dnes ale neplatné. Počet chromozómov u tohto druhu je 2n = 42.
Marhold et al. (2007) uvádza počet chromosomov pre S. carpathicum subsp.
carpathicum n = 21.
subsp. heterophyllum (Hazsl.) Jáv. Ex Soó (1930)
(Syn.: S. wettsteinii subsp. heterophyllum, S. heterophyllum)
Endemit Slovenska, vyskytujúci sa iba na skalách a sutiach, vyvrelých pohorí
Západných Karpát – Slovenské stredohorie. Travinno-bylinné spoločenstvá
s prevahou drobných sukulentných rastlín, jarných a jesenných terofytov a nízkych
tráv. Spolu s Jovibarba globifera, Sedum acre, S. album ho nachádzame v zvaze
Sedo-Scleranthio biennis (Stanová, Valachovič, 2002). Počet chromozómov je
2n = 42 (Letz, Uhríková, Májovský, 1999, Marhold et al., 2007).
subsp. montanum – skalnica horská pravá
Syn.: S. montanum var. pallidum Wettstein ex Hegi & Schmid (1966)
Počet chromosómov u tohto druhu je 2n = 42.
subsp. stiriacum – skalnica horská štajerská
(S. stiriacum Wettstein ex Hayek 1909)
Počet chromosómov u tohto druhu je 2n = 84. Vyskytuje sa len na malom
území v Štajerských Alpách (Rakúsko) v oblasti Grossglockneru a Katchbergu.
V lete majú listy sviežozelenú farbu s kontrastnými tmavohnedými hrotmi.
V chladných mesiacoch je zafarbenie kontrastnejšie a hroty listov sú s nádychom
do červena (Hegi, 1961; Konop, 1987).

21. Sempervivum ossetiense Wale (1942)
Syn.: S. altum var. ossetiense
Areál: Kaukaz
Konop (1987), 't Hart, Bleij & Zonneveld (2003) a Kohlein (2005) popisujú
tento taxon ako druh. Wills & Wills (2004) ho zaradujú len ako varietu S. altum.

22. Sempervivum pumilum M. Bieb. (1808) – skalnica nízka, s. nízučká
Syn.: S. braunii Ledebour (1843), Sempervivum dominii Konop & Konopová (1984)
Areál: Kaukaz, nadm. v. 1200-3000 m.n.m., kaukazký endemit
Je to menší druh, ktorého listy sú obyčajne zelené a pokryté drobnými
chĺpkami, u niektorých foriem sa vyfarbujú do červena (Holubec & Křivka, 2006).
Obyčajne kvitne ružovým kvetom ale sú aj bielo kvitnúce formy (Sempervivum
pumilum 'Album'). 't Hart, Bleij & Zonneveld, 2003 zaraďuje do tohto druhu aj
Sempervivum dominii. Konop (1987), Konop (1992) a Wills & Wills (2004) ho
uvádzajú ako samostatný druh Sempervivum dominii Konop & Konopová (1984).

23. Sempervivum tectorum L. (1753) – skalnica strešná
Syn.: S. glaucum Ten., S. arvernense Lecoq & Lamotte 1847
Areál: hory Európy, v ČR a SR sa vyskytuje len sekundárne
Extrémne variabilný druh skalnice. Z tohto dovodu bolo roznymi autormi
rozlišované množstvo samostatných druhov, poddruhov a variet. 't Hart, Bleij &
Zonneveld (2003) uvádzajú len dve základné rozlíšiteľné variety. Počet
chromozómov je 2n = 72, zriedka 36 alebo 40.
Je to druh ktorý sa u nás často pestuje a dochádza aj k jeho splaňovaniu do voľnej
prírody. Domovom tejto skalnice sú hory západnej strednej a južnej Európy (od Pyrenejí
po juhovýchodné Alpy a južné Apeniny). Meno Sempervivum tectorum sa pôvodne
vzťahovalo aj na rastliny kultúrneho pôvodu, synantropne rozšírené po celej Európe.
Pestovaný hojne na celom území českej a slovenskej republiky až do montánneho
stupňa. Miestami splaňuje na druhotných stanovištiach ako napr. na kamenných
múrikoch a miestami bol vysadený aj do voľnej prírody (Pavlovské vrchy)
do prirodzenej skalnej vegetácie.
Vytrvalá monokarpická bylina, tvoriaca trsy, tmavozelených, častokrát
načervenavých ružíc zložených z dužnatých, vajcovitých listov. Sterilné ružice dosahujú
v priemere 80 mm (niekedy až 200 mm) v priemere. Listy dlhé 40 mm a 20 mm široké.
Ružice sú ploché, otvorené s dužnatými, lysými listami s výraznou hnedočervenou
špičkou. Z axilárnych pupeňov spodných listov ružice vytvárajú dcérske ružice, ktorými
sa rozrastá do kompaktných trsov. Kvetné stonky prerastajúce zo stredu ružíc, sú 20-50
cm vysoké, husto žľaznato chlpaté. Listy na kvetnej stonke sú až 4,5 cm dlhé a 1,5 cm
široké. Pestovaný v mnohých kultivaroch, líšiacich sa predovšetkým vzrastom, farbou
listou a odtieňom farby kvetov (Vaněk et. al, 1973; Konop 1987; Dostál & Červenka,
1991; Grulich 1992).

Vnútrodruhové členenie:
- var. arvernense (Lecoq & Lamotte) Zonneveld
(Syn.: S. arvernense Lecoq & Lamotte 1847)
- var. tectorum (S. alpinum Griesebach et Schenk, S. italicum I. riccii)
Hess (1970) uvádza v “Flora der Schweiz 2“ túto varietu ako samostatný druh
S. alpinum. Rothmaler (1994) ju uvádza ako poddruh.
Konop 1987 uvádza 10 kultivarov, ‘Atropurpureum‘,‘Atroviolaceum‘
Sekcia Chrysanthae Baker
- červeno kvitnúce druhy, podľa rôznych autorov sem patrí 22-31 druhov

1. Sempervivum armenum Boiss. and Huet (1856) – skalnica arménska
Areál: vých. a SV Turecko, 1100 – 3200 m.n.m.
Endemit Turecka rastúci na vápencových kopcoch, sopečných svahoch
a sutinách (Karahan, 2004). Konop (1987) a Karahan (2004), uvádzajú v rode dve
variety (S. a. var. armenum a S. a. var. insigne). Fergan a Celep (2010) začleňujú
tieto dve variety ako poddruhy S. armenum. Niektorý autori do tohto rodu zaraďujú
ako poddruh aj S. sosnowskyi (S. a. subsp. sosnowskyi) (Wills & Willls, 2004).
Ružice o priemere 2 – 6 cm sú zelené s hnedými špičkami na listoch. Tento druh
pestujeme na plnom slnku v dobre priepustnom substráte s obsahom vápenca.
Vnútrodruhové členenie Fergan & Celep (2010):
subsp. armenum (S. braunii Ledep. var. glabrum Medwedew 1915)
subsp. insigne (Muirhead) F. Karaer stat. nov.

2. Sempervivum atropatanus J. Parnell (1989)
Syn.: S. atropatanum J. Parnell
Areál: pochádza z Iránu a Azerbajdžánu (Habashi Bala), 1900-2000 m.n.m.
Túto endemickú skalnicu, popísal a publikoval Parnell v roku 1989, ako nový
druh pochádzajúci z Iránu. 't Hart, Bleij & Zonneveld (2003) a Kohlein (2005)
uvádzajú druh S. atropatanum J. Parnell, ale jedná sa asi len o preklep v názve.
Z podobných druhov je morfologicky a geograficky najviac podobná druhu S. davisii
Muirhead (Parnell, 1989).

3. Sempervivum brevipilum Muirhead (1969) – skalnica krátkochlpá
Syn.: S. transcaucasicum subsp. gillianii var. brevipilum (Muirhead)
Areál: SV Turecko, provincia Cankiri, Maras, 1400-2000 m.n.m.
Spolu s príbuzným druhom S. gillianii, bývajú považované za varietu
S. transcaucasicum ('t Hart, Bleij & Zonneveld 2003, Wills & Willls, 2004). Tento
turecký endemit rastie na vápencových svahoch. Z pohľadu ochrany je radený do
skupiny s nízkym rizikom (Karahan, 2004).

4. Sempervivum ciliosum Craib. (1914) – skalnica brvitá
Syn.: S. leucanthum var. ciliosum (Craib) Hayek (1924)
Areál: hory Albánska, Grécka, Bulharska, Macedónska, 1300 - 1600 m.n.m.
Konop (1987) uvádza v svojej monografii vnútrodruhové členenie na 3 variety.
S. ciliosum var. ciliosum, borisii a galicicum. 't Hart, Bleij & Zonneveld (2003)
uvádzajú var. galicicum ako synonymum, taktiež S. octopodes zaradili ako poddruh
S. ciliosum. Konop (1987) ho uvádza ešte ako druh. Je to veľmi pekný a často
pestovaný druh.
Medzi záhradníkmi a v niektorej literatúre (Konop, 1987, Vodičková, 2001,
Horáček, 2005) sa bežne vyskytuje meno S. ciliosum var. borisii (občas brané ako
kultivar S. ciliosum 'Borisii') dnes už by malo byť brané, len ako synonymum
S. ciliosum subsp. ciliosum.
Vnútrodruhové členenie:
subsp. ciliosum (Syn.: S. ciliosum var. borisii (Degen & Urum.) Ingw., S. ciliosum
var. galicicum)
subsp. octopodes (Syn.: S. octopodes Turill 1937)

5. Sempervivum davisii Muirhead (1969) – skalnica davisova
Areál: od severnej Anatólie v Turecku až po severozápadný Irán, kde osídľuje
skalnaté útesy v nadmorskej výške 700 - 2300 m.n.m.
Sempervivum davisii je podľa nových štúdii označovaný ako S. davisii
komplex a zahrňuje niekoľko predtým samostatne označovaných druhov. Revízia
4 druhov skalníc (S. artvinense, S. brevipetalum, S. davisii a S. furseorum)
pochádzajúcich z Turecka na základe terénneho pozorovania a kontroly herbárových
položiek ukázala, že zmieňované druhy spadajú do variability S. davisti a mali by
byť zahrnuté ako synonyma. S. furseorum ukazuje menšie ale konzistentné
morfologické a ekologické rozdiely, rovnako ako jeho distribúcia a preto je
považovaná za poddruh (S. davisti subsp. furseorum) (KARAER, CELEP & EGGLI,
2011). Konop (1987) a 't Hart, Bleij & Zonneveld (2003) uvádza podobnosť a úzku
príbuznosť medzi S. artvinense, S. davisti, S. furseorum a S. transcaucasicum.
Vnútrodruhové členenie:
subsp. davisii (Syn.: S. artvinense Muirhead, S. brevipetalum Tan a Sorger)
subsp. furseorum (Muirhead) F. Karaer comb. et stat. nov.
Basionym: S. furseorum Muirhead (1969)

6. Sempervivum ekimii F. Karaer, nom. et stat. nov. (2008)
Syn.: Sempervivum minus Turrill var. glabrum Wale
Areál: severovýchodná časť Turecka
Z práce KARAER a CELEP (2008) na revízii exemplárov skalníc vyplýva, že
S. minus var. glabrum má značné rozdiely, od S. minus var. minus. Na základe tejto
štúdie S. minus var. glabrum je zvýšený na úroveň druhu S. ekimii. Druh je
pomenovaný na počesť tureckého botanika Prof. Dr. Tuna Ekima. S. ekimii sa zdá
byť celkom odlišný od endemických druhov, rastie na žulových horninách
v severovýchodnej časti Turecka.

7. Sempervivum gillianii Muirhead (1969) – skalnica gillianova
Syn.: S. transcaucasicum subsp. gillianii var. gillianii Muirhead
Areál: Turecko, 1800-2100 m.n.m.
Spolu s príbuzným druhom S. brevipilum, bývajú považované za var.
S. transcaucasicum (Wills & Willls, 2004). Endemit Turecka, rastie na vápencových
svahoch. Z pohľadu ochrany je radený do skupiny s nízkym rizikom ohrozenia
(Karahan, 2004). Príbuzná so S. brevipilum ('t Hart, Bleij & Zonneveld, 2003).
32

8. Sempervivum glabrifolium Boriss. (1939)
Areál: SV Turecko, Arménsko, 300-730 m.n.m.
Endemit Turecka vyskytujúci sa na vulkanických masívech. Z pohľadu ochrany
je radený ako kriticky ohrozený druh (Karahan, 2004). Príbuzná so S. armenum, ale
má menšie ružice s bielymi vláknami ('t Hart, Bleij & Zonneveld, 2003).

9. Sempervivum grandiflorum Haworth (1821) – skalnica veľkokvetá
Syn.: S. gaudinii H. Christ
Areál: Grajské a Penninské Alpy, Piemont, 1000-2500 m.n.m.
Zo všetkých známych botanických druhov má najväčšie kvety. Rastie
na skalnatých svahoch a suťoviskách. Ružice majú silnú živicovú vôňu. Tento druh
rastie na kyslých pôdach a tomu musíme prispôsobiť aj substrát v ktorom ho budeme
pestovať. Počet chromozómov u tohto druhu je 2n = 80 (Hess, 1970; Konop, 1987;
't Hart, Bleij & Zonneveld, 2003).

10. Sempervivum herfriedianum Neeff (2005)
Areál: provincia Rize, severná Anatólia
Tento druh je rozšírený vo východnej časti pohoria Kackar Dağları. Druh bol
pomenovaný na počesť botanika Herfried Kutzelnigg. Popísal ho Neeff (2005)
uvádza, že tento druh sa zdá byť hybridního povodu, čo naznačuje spriaznenosť so
S. minus a S. artvinense. Jedná sa o možný precho medzi týmito dvomi druhmi, ale
jedná sa o izolovanú skupinu.

11. Sempervivum ispartae Muirhead (1969)
Areál: okolie mesta Isparta, J Turecko, 1300 m.n.m.
Rastie na metamorfovaných horninách v mediteránnej oblasti. Je to endemit
Turecka (Karahan, 2004).

12. Sempervivum leucanthum Pancic (1883) – skalnica
Syn.: Sempervivum kindingeri Adamovic (1903), Sempervivum ruthenicum ssp.
zeleborii var. leucanthum (Pancic)
Areál: Je rozšírená na balkánskom poloostrove cez štáty bývalej Juhoslávie
po Grécko, do 2300 m.n.m.
Konop (1987) uvádza S. kindingeri ako samostatný druh, dost podobný
S. leucanthum. 't Hart, Bleij & Zonneveld (2003) zaraduje S. kindingeri ako
synonymum pre S. leucanthum. Počet chromozómov u tohto druhu je 2n = 64.

13. Sempervivum minus Turrill (1940) – skalnica menšia
Syn.: S. minus var. glabrum Wale (1942)
Areál: S a SV Turecko prov. Rize a Erzurum, 1600-3000 m.n.m.
Konop (1987) rozlišuje v druhu var. glabrum a var. minus. Z práce Karaera
a Celepa (2008) po zrevidovaní herbárových položiek, sa z var. glabrum stal
samostatný nový druh S. ekimii. S. minus sa rozrastá len veľmi pomali. Postupne sa
síce rozrastá v husty koberec drobných ružíc, ale ružice veľmi rýchlo vykvitnú
(Konop, 1987).

14. Sempervivum pisidicum Pesmen and Guner (1978) - skalnica
Syn.: S. transcaucasicum subsp. gillianii var. pisidicum
Areál: Turecko, južná podoblať
Wills & Wills (2004) uvádzajú tento druh len ako varietu. Endemit Turecka,
vyskytujúci sa na vápencoch a metamorfovaných horninách. Z pohľadu ochrany je
radený ako ohrozený druh (Konop, 1987; Karahan, 2004).

15. Sempervivum pittonii Schott (1854) – skalnica pittonova
Syn.: S. braunii Maly
Výskyt: rastie vo východných Alpách na hadcových skalách v blízkosti Krautbath,
Rakúsko
Pre svoj výskyt na hadcovom podloží má v nemčine pomenovanie Serpentin-
Hauswurz. Počet chromozómov u tohto druhu je 2n = 64 (Favarger & Zésiger, 1964;
Hegi, 1961; Konop, 1987; 't Hart, Bleij & Zonneveld, 2003).

16. Sempervivum ruthenicum W. D. J. Koch ex Schnittspahn (1855) – skalnica
rusínska
Syn.: S. globiferum subsp. ruthenicum Koch 1844
Areál: vyskytuje sa na Balkánskom polostrove, v severnom a strednom Rumunsku,
severnom Moldavsku, Ukrajine a južnom Rusku, kde osídľuje suché piesočnaté
a kamenisté biotopy, väčšinou v nížinách.
Počet chromozómov je 2n = 64 (Bojňanský & Fargašová, 2007). K tomuto
pomerne variabilnému druhu bývajú občas pričleňované ako poddruhy a variety
S. zelebori, S. kindingeri, S. leucanthum (Wills & Wills, 2004).

17. Sempervivum sosnowskyi Ter-Chatsch (1947)
Syn.: Sempervivum armenum var. sosnowskyi (Ter-Chatsch.)
Areál: Gruzínsko a Turecko, 1500-2400 m.n.m.
Rastie na vápencových horninách v Gruzínsku, metamorfované horniny
a vlhké stepy v Turecku (Karaer, Celep & Kutbay, 2010). Wills & Wills (2004)
uvádzajú tento druh len ako varietu druhu S. armenum. e to väčší druh, ktorého
ružice dosahujú priemer 10 - 12 cm, ojedinele až 15 cm. Farba ružíc je žltozelená,
v strede zelená a okraje a špičky listov majú červenohnedú farbu.

18. Sempervivum staintonii Muirhead (1969) – skalnica staintonova
Areál: S Turecko provincia Artvin, provincia Rize, 750-1800 m.n.m.
Endemin Turecka s výskytom na žulových podkladech. Z pohľadu ochrany je
radený ako potencionálne zranitelný druh (Karahan, 2004).

19. Sempervivum transcaucasicum Muirhead (1965) – skalnica transkaukazská
Syn.: S. georgicum Gurgenidze
Areál: Gruzínsko, Arménsko, S Turecko, 550 - 2300 m.n.m.
Endemit Turecka s výskytom na vulkanických horninách (Karavan, 2004).

20. Sempervivum wulfenii Hoppe (1831) – skalnica wulfenova
Syn.: S. globiferum Wulfen (1778), Sempervivum gaudinii subsp. wulfenii (Hoppe)
Bonnier
Areál: stredné Alpy, Korutany, Taliansko, Rakúsko, Slovinsko, nadm. v. 400 m.n.m.
(Riegersburg) 1800 - 2700 m.n.m.
Tento druh, ktorý môžeme nájsť v rodokmene mnohých pekných kultivarov.
Typický pre tento druh je tzv. pupencový stred ružice, ktorý sa tiež často objavuje
u hybridov, ktoré pochádzajú z kríženia s týmto druhom. Počet chromozómov u tohto
druhu je 2n = 36 (Hegi, 1961).
Vnútrodruhové členenie:
subsp. wulfenii
Vyskytuje vo východných Alpách vo Švajčiarsku, Rakúsku a Slovinsku.
subsp. juvanii (Strgar) Fav. and Parn.
Syn.: S. juvanii Strgar (1971)
Vyskytuje sa vo východnom Slovinsku. Je to endemit Slovinska.

21. Sempervivum zeleborii Schott (1857) – skalnica zeleborova
Syn.: Sempervivum ruthenicum subsp. zeleborii (Schott)
Areál: vyskytuje sa na Balkánskom polostrove, vo východnej časti bývalej
Juhoslávie, v severnom Grécku, Bulharsku a v západnom Rumunsku, kde osídľuje
suché piesočnaté a kamenisté biotopy.
Počet chromozómov u tohto druhu je 2n = 64 ('t Hart, Bleij & Zonneveld,
2003).